Aby tu po nás niečo ostalo...
Priateľstvá zo strednej školy bývajú tie najsilnejšie. Aspoň v našom prípade (4. A. roky 1988 – 1992) to tak myslím je. Sme rozlezení skoro po celej Európe, ale keď máme pomaturitné stretnutie, tešíme sa na stretnutie so spolužiakmi a každý, kto môže, príde. Na gymnáziu sme prežili 4 búrlivé roky. Prežili sme revolúciu, vyčíňanie hormónov, prežili sme zákaz riflí, odvolávanie riaditeľa, ktorý vybudoval nové gymko, zažili prvé alkoholové opojenia a vytrpeli vytriezvenia, tí šťastnejší asi aj prvú lásku a prvé ľúbenie... Pod Frankovou taktovkou sme na prvého mája vzývali mier, nech obrába naše polia, Čipákovi spievali „Vstavaj strana agromnaja“ a na telesnej rozmýšľali, ako asi môže chutiť pivo s Čajom. Guzlej nám lapidárne objasnil, že cievka je jak dievka – čím väčší odpor, tým väčšie napätie, z čoho by dnes už mal problém kvôli politickej nekorektnosti, sexizmu a podobným ... veciam. Profesori Kochanská, Petrašovská, Korbová, Bačko... nás však pripravili tak, že sme sa nielen dostali na vysoké školy, ale z toho čo nás naučili žijeme niektorí dodnes.Jednoducho sme už štyridsiatnici – starí fotri, vo veku našich rodičov, keď sme boli gymnazisti a chytá nás nostalgia za časmi, keď sme nemali žiadne starosti. Svet na nás ešte len čakal a nám bolo jasné, že ho dobyjeme. A to najmenej dvakrát . Zrejme z tejto nostalgie a možno aj preto, že už ani tie tablá, nie je kam vešať, sme chceli po sebe niečo zanechať, čo by po nás ostalo. A tak sme vám nechali pred školou malý odkaz – stromček, ktorý sme zasadili, keď sme sa stretli po 24 rokoch. Ak ten stromček prežije a prípadne keď budete končiť školu, alebo keď budete mať svoju stretávku a pridáte aj vy jeden, za pár rokov, by naše gymnázium mohlo mať krásne arborétum – Alej absolventov. fotogaléria tu
Spolužiaci zo 4.A. (1988 – 1992 triedna profesorka Júlia Korbová)