Dejepis

Úryvok z knihy CINTORÍNY PRVEJ SVETOVEJ VOJNY V KARPATOCH

Zachovalo sa aj svedectvo jedného očitého svedka, ktorý vstúpil do Humenného v predpoludňajších hodinách 28.11.1914 spolu s rakúsko-uhorskými jednotkami. Išlo o dánskeho vojnového korešpondenta Aage Madelunga, ktorý s akreditáciou rakúsko-uhorského Generálneho štábu pôsobil na tomto úseku karpatského frontu:

„Bezprostredne pred mestom Humenné na kopci severne od hlavnej cesty z obce Brekov vybudovali Rusi zosilnenú obrannú líniu, na ktorej kládli odpor. Na južnej strane hlavnej cesty smerom k železničnej stanici nebola sieť postavení veľmi viditeľná, ale na druhej strane cesty už bolo jasne vidieť rady zákopov. Ich línia sa tiahla medzi kaplnkami až po kostolík pod vrchom kopca Kalvária. Zamurované obrazy v kaplnkách stoja po oboch stranách chodníka ku kostolíku a tvare svätých hľadia do zakrvavených zákopov. V jednom zákope, ktorý bol zborený, ležala zakrvavená biela vlnená spodná bielizeň a ďalšie kúsky odevov nasiaknutých zaschnutou krvou. Porozhadzované ruské nábojnice vydávali matný lesk. Pôvodných majiteľov týchto vecí ale nevidno. Možno, že tu ešte pred nedávnom boli. Ich osud sa dá len hmlisto predpokladať. Určite to boli Rusi, ináč by hľadali kryt na opačnej strane kaplnky, ktorá ich mohla lepšie kryť pred priamou paľbou.

Ruské zákopy boli veľmi svedomito vyhĺbené a upravené. Vojaci museli najprv čakanom alebo ostrou sekerou odstrániť desať centimetrov zmrznutej vrstvy zeme, kým sa dostali k pôde, v ktorej sa už kopalo ľahšie. Podľa všetkého boli tieto zákopy plne obsadzované aj počas noci. Všetky sú totiž vystlané perinami a dekami, ktoré si ruskí vojaci dovliekli z najbližších humenských domov. Nachádza sa tu veľa rôznych druhov perín a diek, ale toto pohodlie bolo ruským vojakom v konečnom dôsledku nanič. Zákopy sú dostrieľané a všade v perinách a dekách sa nachádzajú dierky po črepinách delostreleckých granátov. Zásah utrpel aj kostolík pod vrchom kopca, keď jeho drevenú strechu prerazil delostrelecký granát. Tento granát však nevybuchol, v streche ostala okrúhla diera a na podlahe kostolíka sutina. Zamrežované dvere kostolíka boli zatvorené a veci v jeho vnútri vyzerali neporušené. Jeho západná strana bola celá poďobaná od striel pechotných zbraní. Na opačnej strane kostolíka som uvidel ležať ruského pešiaka. Jeho uniforma vyzerá pekne a čisto, len medzi rukávom a ramenom je vidieť dierku. Okraj dierky je silne zakrvácaný a smerom k hrudi a srdcu sa tiahne zväčšujúca sa krvavá škvrna. Padlý vojak leží predo mnou a tvár má zakrytú svojou čiapkou. Za kostolíkom sa od vrchu kopca na vzdialenosť necelého jedného kilometra tiahnú po hrebeni ďalšie rady zákopov. V ich vnútri a okolo nich sa nachádzajú rôzne súčasti vojenskej výstroje, debničky od streliva, vystrieľané nábojnice, bodáky a vojenské sumky – niektoré prázdne, ale niektoré aj plné nábojov. Vidno krvavé obväzy a veľa mŕtvol ruských vojakov v groteskných polohách, v akých ich zastihla smrť.

Naokolo sa tiež povaľuje mnoho ručných strelných zbraní. Predpokladám, že títo padlí vojaci tvorili súčasť zadného voja, ktorý tu nad Kalváriou zabezpečoval hladký ústup hlavných nepriateľských síl. Zadržiavali postup nášho vojska a ich osud bol tým spečatený. Svedčia o tom dôsledky poslednej bitky, ktorá sa tu odohrala... Teraz mám pred sebou len tiché a vymreté bojisko. Toto je pravá tvár krutej vojny! Pri návrate dole na cestu vidím, ako z Humenného vychádza veľká skupina ľudí. Keď prechádzajú popri mne, tak zisťujem, že sú to ruskí zajatci, ktorých eskortujú naši vojaci. “